Prokrastinácia
Každý z nás sa potýka s prokrastináciou. Známe stavy, keď odkladáme povinnosť, až nám je z toho tak zle, že v záujme zachovania duševného zdravia túto úlohu splníme. Pokiaľ ide o povinnosť, je veľká pravdepodobnosť, že nám ju niekto alebo niečo pripomína. Buď úrad, kolega, zákazník, manželka alebo smrad smetného koša. Vonkajšie činitele nás teda nútia tento záväzok splniť. Je už len na našej vôli a disciplíne, ako sa s prokrastináciou popasujeme.
Priority to nie sú
Problém nastáva, keď nám bytostne dôležitú vec žiadny vonkajší činiteľ nepripomenie. Mali by sme teda rozlišovať medzi prokrastináciou a tým, keď nám niečo dôležité uniká bez toho, aby sme si to vôbec uvedomili. Treba zvýrazniť, že tu nejde o zlé nastavenie priorít, lebo ak je reč o prioritách, musí existovať viacero možností, z ktorých si vyberáme. A keďže si vyberáme, musíme si tieto možnosti aj uvedomovať.
Skutočná slepota
Hovorme radšej o slepote. Slepotou v tejto súvislosti nazvime stav, kedy je potrebné niečo mimoriadne zásadné vykonať, a my si to vôbec neuvedomujeme, hoci neskôr, zo spätného pohľadu, sa to javí ako očividne jasná vec. Táto slepota je zákerná, nebezpečná a môže za mnoho trápení a nevyužitých príležitostí. Pritom nejde o prejav lenivosti alebo neschopnosti. Slepota je rafinovaný klam, ktorý pramení pravdepodobne z našich stereotypov, vrodených alebo získaných predstáv o svete a o modeloch jeho fungovania. Niektoré z našich podvedomých automatických vzorcov správania a rozhodovania sú tak silné, že sa im len ťažko ubránime. Je tak najmä vo vypätých situáciách, kde hrá svoju rolu stres, strach alebo iné emócie.
Tri kroky
Ako jasne vidieť dôležité veci, ktoré nám tak nepochopiteľne unikajú, ako sa vysporiadať so slepotou? S veľkou pokorou si dovolím tvrdiť, že prvým krokom je vôbec pripustiť si, že slepotu naozaj mávame, a to aj tam, kde by sme ju nečakali. Druhým krokom je nastavenie systému, ktorý nám existenciu slepoty pripomenie. My vo firme si ju napríklad prostredníctvom checklistov pripomíname minimálne raz do týždňa. Tretím krokom je vytvorenie kultúry otvorenej spätnej väzby medzi kolegami, ktorá sa prejavuje vo vzájomnom konštruktívnom spochybňovaní rôznych návrhov, stratégií alebo rozhodnutí.
Porady nie sú na to, aby sme hľadali kompromis alebo politicky korektné stanovisko, s ktorým je každý ako tak v pohode. Porady sú na to, aby sme si trénovali naše mozgy, vyzývali navzájom jeden druhého, testovali našu argumentáciu a postoje. Jednoducho, aby sme čo najlepšie preverili naše nápady, plány, postupy a riešenia. A to ešte pred tým, ako ich otestuje realita, ktorá často ako jediná odhalí predchádzajúcu slepotu. V ideálnom svete by to fungovalo tak, že aj úplný nováčik bez zaváhania povie šéfovi, že niečo robí zle, šéf sa neurazí, zamyslí sa nad kritikou a ocení otvorenosť mladého kolegu.
Moje chyby lepšie zbadáš ty
Možno sa zhodneme na tom, že pozorovanie a hodnotenie chýb druhých nám ide lepšie, ako pozorovanie a hodnotenie chýb vlastných. Využívajme tento zaujímavý talent na to, aby sme sa zlepšovali navzájom a aby sme tiež zlepšovali výkonnosť našich organizácií. Slušne, s dobrým úmyslom, si musíme vedieť vzájomne “naložiť“, čo sa do nás zmestí. A bez urážania, s vďakou, musíme konštruktívnu kritiku prijímať. Na lepší spôsob, ako na “slepotu”, sme ešte neprišli. Ktohovie, možno máme riešenie priamo pod nosom, len ho nevidíme.